Michalove zvláštnosti
Asi do 4 rokov sa javil ako keby mal znížený prah bolesti, injekcie akoby ani necítil (v súčasnosti je to skôr naopak, je citlivý na bolesť) a kĺby mal veľmi poddajné - bol ako z gumy.
Rozprávať plynulejšie začal Miško približne v 3 rokoch, tvoril 2-3 slovné vety. Vždy mu robili problém slovesá - buď používal neurčitky (to sa mu stáva aj dnes), alebo ich nepoužíval vôbec. Takisto mal problém s používaním osobných zámien, aj dnes sa sem-tam pomýli a povie: "Čo ti dáš?" namiesto "Čo mi dáš?". Do svojich šiestich rokov o sebe hovoril v 3. osobe ("Miško chce...").
Chodiť na nočník a sám jesť sa naučil len v miernom opozdení v porovnaní s inými deťmi. Od malička mal rád zvukové hračky, hudbu. Aby som ho motivovala používať nočník, kúpili sme mu nočník, ktorý po zvlhnutí začal hrať :o).
Miško často opakoval slová dookola. Má perfektnú pamäť. Už ako 2-3 ročný si všímal budovy, okolo ktorých sme šli autobusom alebo autom a presne vedel, kadiaľ sme už šli a kam sa tou cestou dostaneme. Podľa čísla autobusu vie vymenovať všetky jeho zastávky, ktorými cestoval presne po poradí presným názvom. Takisto dni v týždni. Aj po dlhom čase pri zmienke o istej udalosti povie presný deň v týždni, kedy sa to stalo. Presne si pamätá aj sled udalostí konkrétneho zážitku aj spred niekoľkých rokov. Keďže rád pozerá videokazety, na ktorých sú nahraté rodinné udalosti, zapamätá si presne doslova dialógy a pri opätovnom sledovaní ich vopred povie.
Michal výborne rozoznáva melódie a piesne, začuje pár tónov a ihneď povie interpreta, ktorý to spieva. Často tým šokuje ľudí okolo seba, Michal hudbu miluje.
Ďalšou Michalovou vášňou boli donedávna fontány a stále aj dnes sa mu páčia. V centre Košíc je veľká fontána, ktorá hrá rôzne piesne a večer svieti. Miško by pri nej presedel aj hodiny. Fascinuje ho, ako strieka voda do výšky a pri tom môže počúvať hudbu - čo viac si môže priať :o).
Charakteristické pre deti s poruchami vrámci autistického spektra je aj to, že pri stretnutí s ľuďmi ihneď vedia, s kým "majú do činenia". Okamžite nás "prekuknú". Aj u Miška tomu tak bolo, čo nám spôsobovalo problémy hlavne pri rôznych psychologických testoch. Akonáhle Miško vedel, že je testovaný a že sa od neho očakáva nejaký štandard, odmietal pracovať, alebo takmer na všetky otázky odpovedal bez rozmyslu slovom "neviem" aj vtedy, ak odpoveď poznal. Dnes (vo veku 17 rokov) je to už iné, Michal sa snaží vrámci svojich možností.
Môjmu tvrdeniu, že on to vie, odborníci môžu ale nemusia veriť. Povedia: "Ale ja ho musím ohodnotiť podľa výkonu." Ak však Michal cíti od druhého človeka dôveru a rešpekt, snaží sa pekne pracovať podľa svojich možností a schopností. Perfektne vycíti náladu svojich blízkych bez toho, aby niekto niečo povedal a aj to povie, napr.:"Mamka, si smutná. Bolí ťa hlava. Si unavená." Miško takisto vyjadroval pocity nášho psa Meggi, bol jej hovorca: "Meggi sa bojí. Meggi je hladná. Meggi chce ísť von." Dnes si to už tak nevšíma, má iné záujmy.